Poznáte ten pocit, keď sa vám opäť v hlave začína objavovať ďalšia časť príbehu a ste z toho nadšení, lebo v tej mysli to tak krásne kvitne a rozvíja sa, objavuje sa čoraz viac scén a dialógov, ktoré by ste mohli použiť...a zrazu otvoríte rozpísaný dokument...a nič.
Teda, v tomto mojom prípade to nie je také čisté nič, z toho dôvodu, že som napočudovanie predsa len niečo písala. Od polnoci do pol druhej rána (dokonca sa mi to stále páči!). A myslím, že by som aj pokračovala, ale povedala som si, že na druhý deň nechcem predsa vstávať na obed, však tie "povinnosti"... (A hľa, je obed a nič som nespravila. Ale to je už vedľajšie).
