Poznáte ten pocit, keď sa vám opäť v hlave začína objavovať ďalšia časť príbehu a ste z toho nadšení, lebo v tej mysli to tak krásne kvitne a rozvíja sa, objavuje sa čoraz viac scén a dialógov, ktoré by ste mohli použiť...a zrazu otvoríte rozpísaný dokument...a nič.
Teda, v tomto mojom prípade to nie je také čisté nič, z toho dôvodu, že som napočudovanie predsa len niečo písala. Od polnoci do pol druhej rána (dokonca sa mi to stále páči!). A myslím, že by som aj pokračovala, ale povedala som si, že na druhý deň nechcem predsa vstávať na obed, však tie "povinnosti"... (A hľa, je obed a nič som nespravila. Ale to je už vedľajšie).
Aby som sa však dostala k veci. Hoci som niečo písala, nebolo to k tej časti, kde som naposledy skončila. V mysli sa mi totiž vynoril obraz istého zvratu, ku ktorému som sa chcela dopracovať len postupne. A aj keď som si najskôr povedala, že - neblázni, nemôžeš predsa písať o niečom, kde ešte nepoznáš všetky detaily, nakoniec som to predsa len spravila.
Lebo, za prvé, ako som otvorila ten neslávny začiatok, v hlave som mala prázdno. Nechcela som skrátka písať nič k tej aktuálnej časti. Prišlo mi to, aspoň na tú chvíľu, až priveľmi nudné.
A za druhé, keď som sa na to nakoniec vykašľala a otvorila pekný nový dokument, slová zrazu začali padať samé od seba. Akoby tam patrili. Akoby ma poháňalo úplne niečo iné, emócia, ktorá mi skrátka do tej časti dokonalo sadla.
Neviem, či som takto mohla "predbiehať udalosti", predsa len nemám ešte premyslenú peknú kopu detailov a okolností, ale aspoň na chvíľu som sa cítila naozaj dobre. Tak, ako to bolo pred istým časom, keď som písala bez toho, aby som sa príliš zamýšľala nad logikou, keď ma poháňala čisto len tá emócia.
Problém je, že ak sa niekedy k tomu aj reálne konečne prelúsknem, bojím sa, že to tam už nebude sedieť. Ale vlastne, nateraz je to jedno. Písala som, a to je asi hlavné :-)
Rozmýšľam nad tým, či sa dá nejako skĺbiť logika a emócia. Pretože keď premýšľam nad tou logickou stránkou príbehu a všetkými tými vecami - prečo a ako, to písanie ide veľmi ťažko. A nechcem povedať, že aj po spätnom re-readingu to vyznieva nudne, priam silene. A naopak, keď sa nechám strhnúť tým emocionálnym písaním, slová padajú samé od seba a aj keď to možno nie je dokonalé umelecké dielo, tak si po každom prečítaní, hoci aj po dlhšej dobe, vybavím znova v hlave tú istú emóciu a atmosféru, ktorú som cítila, keď som to písala.
Ako teda dať tieto veci dokopy? Tak, aby to bolo aj emocionálne nabité, ale zároveň to malo aj tú logiku a detaily sedeli?
Asi sa budem musieť hlbšie ponoriť do tajomstiev spisovateľstva 😏.
Nebolo to ono. Akoby som tam už pretrhla tú niť atmosféry. Fakt som občas z tohto zúfalá.
Hm?
Pics: pinterest.com
Ja som nikdy nevedela pri písaní preskakovať. Aj som to skúšala, hlavne keď som mala nejaký super nápad a dobré dialógy, ale nakoniec som tam tú scénu aj tak nedala, lebo sa mi do príbehu nehodila. Čo som počula, niektorí takto vedia písať a potom dopíšu tie "nudnejšie" časti, ale zase ja by som sa takto na svoj príbeh pozerať nevedela. Lebo však ak ma niečo nudí písať, tak načo to tam dávam? Je jasné, že v takom prípade by to nebavilo ani čitateľa.
OdpovedaťOdstrániťPreto chodím radšej pekne postupne, a keď sa mi nechce písať odtiaľ, kde som skončila, tak radšej nepíšem vôbec. Idem opravovať alebo pozerať... alebo čítať. :D
Medzi logikou a emóciami treba zvoliť zlatú strednú cestu. Príbeh musí dávať zmysel, musí sa niekde začať a niekam smerovať, postavy sa nemôžu správať ako bláznivé bez uvedenia dôvodu, ale na druhej strane, tie emócie sú pre príbehy tiež veľmi podstatné, pretože mňa musí čítanie fakt strhnúť, inak ma kniha nebaví... a darmo je dobre napísaná. Asi treba vedieť odhadnúť, v ktorých častiach príbehu je lepšie uprednostniť logiku a v ktorých emócie.
Emocionálne písanie je fajn, ale zistila som, že keď sa k tomu počase vrátim, aj tak to celé prepíšem, lebo to, čo som napísala, nedáva zmysel. :D Lepšie uvažovať vopred, ako neskôr ľutovať. :D
Predpokladám, že je to vecou cviku.
Veľmi pekný článok a zaujímavá úvaha :)
OdstrániťPresne s tým tvrdením zápasím aj ja, že či niektoré časti vôbec má zmysel písať, keď mi prídu nudné. Ale keď sa tak nad tým zamyslím, možno to nakoniec vnímam tak len ja - príbeh sa predsa musí niekde začať a je potrebné nejako toho čitateľa vtiahnuť do deja, aj tých okolností, prečo sú veci, ako sú - možno mám teda len problém s tým, že neviem ako aj tieto časti, v ktorých sa ešte nič nedeje, ale sú potrebné, obzvláštniť tak, aby boli tiež zaujímavé a udržali pozornosť. Tu presne prichádza na rad tá logika, ktorá mi robí problém a ktorú som sa včera rozhodla ignorovať a preskočiť k tomu emocionálnemu :D
OdstrániťTiež sa mi inak stalo, že som niečo napísala v takomto "záchvate" a keď som si to prečítala po čase, zistila som, že to vôbec nedáva zmysel, že sa postavy správajú akosi inak, akoby mali a tak podobne :D Vidím v tom ale minimálne to pozitívum, že po dlhom nepísaní vie človeka takáto vec dotiahnuť opäť k písaniu a možno aj podnietiť k novým myšlienkam aj ohľadom tých prvých častí :-)
Úplne ešte súhlasím aj s tým cvikom, tá správna miera logického aj emocionálneho sa dá po čase nájsť už obratnejšie.
Ďakujem, aj za tvoj pohľad :-)
Nie nadarmo sa hovorí, že The first draft of everything is shit. :D Práve kvôli týmto emocionálnym výlevom a nelogickým častiam sú potrebné názory betareaderov a aj autorské editovanie. Na prvýkrát proste nikto nič nenapíše úplne dokonalo. A najťažšie je dopriať si ešte aj čas, lebo tie opravy sa nedajú robiť hneď po dokončení. Musí medzi tým byť nejaký časový rozostup. Vtedy tam vždy človek nájde viac chýb.
OdstrániťJa napríklad pri mojich opravách skoro plačem a to ma už chytajú také stavy, že by som najradšej vyšmarila celý rukopis von oknom. :D Vidím len to, čo všetko je tam nudné, zle vysvetlené a zbytočné. Ale paradoxom je, že potom neviem, čo mám vyškrtnúť, lebo ak vyškrtnem niečo podstatné, zápletka nebude prepojená a čitateľ nepochopí. :D
Večné dilemy autora. :D
Rada by som vedela, či majú všetci autori s týmto také problémy. Keď si to človek vezme, aké náročné to musí byť ešte v prípadoch niekoľkodielnych sérií (hlavne tých epic-fantasies). Ale je asi dosť možné, že po čase a "pár" knihách to už ide o niečo jednoduchšie, lebo si nájdu ten správny spôsob. Alebo dispciplínu? :D Nečudujem sa, že niektorí tomu fakt zasvätia celý život.
OdstrániťOch toto poznám... preskakovanie. Mám ho veľa. Hlavne k ČO II :D Je to zaujímavé a vždy som na seba trochu nahnevaná, pretože potom neviem nejako zaplniť tú dieru v príbehu :D
OdpovedaťOdstrániťNo presne tak. Ja som doteraz vlastne úplne dokončila len jednu poviedku a ak si dobre spomínam, tam som tuším nikdy nepreskakovala časti (možno ak tak len v hlave :D), možno aj preto to, hoci pomaly, ale napredovalo. Na druhej strane som tam ale skoro nikdy nič neupravovala a písala, čo mi prvé napadlo :D Ja akurát premýšľam o tom, že do tých "deravých častí" možno vložiť niečo vtipné na oživenie, dialóg, alebo skrátka nejakú odľahčenú scénku...
Odstrániť